Viliam Pauliny-Tóth (prídomok: de Tőre et Tóthmegyer / z Turej a Slovenského Medera, pseudonymy: Amaranth, Boleslav, Budišovský, Marek Rozmarín, Lysický, Miloslavín, M. I. H., Mína, Mydloslav, Mydloslav Vechťovič, Podolský, Rozmarín, V. Miloslavín, V. Podolský; , 3. jún 1826, Senica - † 6. máj 1877, Martin) bol slovenský politik, básnik a publicista; nevlastný syn Michala Dionýza Doležala, nevlastný brat Ľudovíta Karola Doležala a Eduarda Alexandra Doležala; otec slovenského spisovateľa a národohospodára Žigmunda Pauliny-Tótha, svokor Matúša Dulu, Štefana Hrušovského, Miloša Štefanoviča a Jaroslava Vlčka.
Životopis Pochádzal z rodiny evanjelického farára Fridricha Viliama Paulinyho a jeho manželky Kristíny Dedinskej. Ako polosirota vyrastal u príbuzných v Zemianskom Podhradí. Jeho matka sa v roku 1837 znovu vydala za Michala Dionýza Doležala, a tak sa s ňou presťahoval k otčimovi do Modry. Vzdelanie získaval v Novom Meste nad Váhom, Senici, Komárne, Modre a napokon na lýceu v Bratislave. Pobyt v Bratislave a štúdium pod vplyvom Ľudovíta Štúra ovplyvnili celú jeho literárnu činnosť, no i zmýšľanie.
Pracoval ako vychovávateľ v šľachtickej rodine, čo mu umožnilo stretnúť sa s Jánom Rotaridesom a Jankom Kráľom. Neskôr sa stal profesorom na lýceu v Kremnici. Krátko pôsobil v košutovskej armáde, z ktorej čoskoro dezertoval a v roku 1849 sa stal dôstojníkom slovenského povstaleckého vojska. Po revolúcii pracoval ako úradník na viacerých miestach. V roku 1855 Viliama Paulinyho v Kečkeméte adoptoval bezdetný strýko jeho snúbenice Vilmy Tóth. Vtedy k svojmu priezvisku pripojil aj priezvisko manželkinho rodu – Tóth de Tőre et Tóthmegyer (Tóth z Turej a Slovenského Medera). Žil v Budíne, Skalici a po smrti Karola Kuzmányho sa presťahoval do Martina, kde sa stal úradujúcim podpredsedom Matice slovenskej a vedúcou osobnosťou slovenského politického života. Zaslúžil sa o vznik martinského gymnázia a Kníhtlačiarenského účastinárskeho spolku. V rokoch 1871 – 1874 bol zodpovedným redaktorom Národných novín, v ktorých taktiež publikoval svoje práce. Po zatvorení Matice slovenskej sa spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom snažil intervenovať vo Viedni. Bol prvým predsedom Slovenskej Národnej Strany založenej v roku 1871 až do roku 1875.
Tvorba Svojou tvorbou sa radí do tzv. memorandovo-matičného obdobia. V Budíne vydával časopis Černokňažník a Sokol, neskôr vo vydávaní pokračoval v Skalici. Okrem toho pracoval ako redaktor v Matici slovenskej a redigoval jej časopis Letopis. Vo svojich dielach sa venoval propagácii ideálov a bojoval nimi za národné a sociálne práva. Viaceré z jeho revolučných básní časom zľudoveli (Falošná milovnica, Slovenčina). V oblasti prózy sa venoval písaniu noviel, poviedok a ďalších krátkych útvarov, ktoré sa vyznačujú svojim dokumentárnym pohľadom sa spoločnosť a politické dianie. Niektoré diela tiež dopĺňajú aj udalosti z jeho vlastného života, alebo ide o diela, v ktorých podáva obraz o živote svojich súpútnikov (napr. Ľudovít Štúr). Okrem vlastnej tvorby sa venoval aj prekladom literatúry z ruštiny (Ivan Sergejevič Turgenev, Alexander Sergejevič Puškin), nemčiny, francúzštiny či maďarčiny. Okrem prekladov uverejnil aj niekoľko adaptácií divadelných hier zahraničných autorov (Ede Szigligeti, Roderich Benedix, Aleksander Fredro a i.). Okrem poézie a krátkych próz tiež publikoval množstvo článkov a novinárskych seriálov.
x