Janko Čajak (pseudonym Lohinský) (∗ 1. január 1830, Paludza – † 4. február 1867, Liptovský Ján) bol slovenský básnik štúrovskej generácie; otec prozaika Jána Čajaka a starý otec prozaika a novinára Jána Čajaka ml.
Životopis Narodil sa v rodine kuchára Mateja Čajaka a jeho manželky Anny rodenej Lanštjakovej, ktorý sa stal neskôr úradníkom na veľkostatku. Vzdelanie získaval v Liptovskom Mikuláši, Rožňave a Levoči a napokon ukončil štúdium na teologickom seminári vo Viedni. Chvíľu pracoval ako pomocný učiteľ, neskôr ako domáci učiteľ v Liptovskom Jáne, kde sa napokon aj stal v roku 1860 farárom. V roku 1866 však ochorel na tuberkulózu a ani nie o rok neskôr zomrel.
Tvorba Jeho tvorbu ovplyvnila najmä činnosť v Jednote mládeže slovenskej. Aj keď sa považuje za štúrovského básnika, do formovania tejto literatúry nijako závažne nezasiahol, pretože tvoriť začal až v porevolučnom období. Pre jeho diela je typický smútok, beznádej a sklamanie, ktoré charakterizovalo porevolučnú literatúru. Vo svojej tvorbe využíval ľudovú slovesnosť a reflexívne piesne. Pre nedostatok publikačných možností uverejňoval svoje diela až v 60. rokoch v almanachu Concordia, v časopise Priateľ školy a literatúry alebo v Sokole, ktorý v tom čase redigoval Pavol Dobšinský. Viacero jeho diel vyšlo až posmrtne v Orle, Národnom Hlásniku či Tatrane. Knižne vydal jeho básne Pavol Dobšinský.
Dielo , 1875 – Básne Janka Čajaka, zbierka básní vydaná P. Dobšinským , 1979 – Zrná, súborné dielo
xJanko Čajak má na Slovensku 4 ulíc a námestí.