Emanuel Lehocký (∗ 4. január 1876, Osuské – † 24. september 1930, Bratislava) bol slovenský sociálnodemokratický politik. Bol jedným zo signatárov Martinskej deklarácie.
Profesionálna kariéra Narodil sa v rodine remeselníka Jozefa Lehockého a jeho manželky Anny Lacóovej. Vyučil sa za krajčíra a v roku 1892 odišiel pracovať do Budapešti. V roku 1896 sa vrátil na Slovensko. V roku 1902 sa stal úradníkom nemocenskej pokladnice v Bratislave. Po vzniku ČSR bol členom revolučného Národného zhromaždenia a pracoval ako referent sociálnej spravodlivosti na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska. Pôsobil aj ako riaditeľ Robotníckej sociálnej poisťovne a riaditeľ Okresnej nemocenskej poisťovne v Bratislave.
Politická kariéra Počas pobytu v Budapešti vstúpil do do Sociálnodemokratickej strany Uhorska. Po jeho návrate na Slovensko bola v roku 1905 založená ]. Emanuel Lehocký bol zvolený za predsedu Výkonného výboru strany. Po nútenom začlenení ústrednej SSDS do Sociálnodemokratickej strany Uhorska bol až do roku 1918 na čele Slovenského výkonného výboru.
Emanuel Lehocký sa podieľal na príprave Deklarácie slovenského národa, ktorá bola vyhlásená 30. októbra 1918 v Martine a bol zvolený za člena Výkonného výboru Slovenskej národnej rady. Po martinskom zhromaždení pripravoval zjazd SSDS, ktorý sa zišiel 25. decembra 1918 v Liptovskom Mikuláši a bola na ňom prijatá deklarácia vernosti Československej republike. Bezprostredne po skončení zjazdu odcestoval spolu s ďalšími 23 delegátmi na XII. zjazd sociálnej demokracie do Prahy. Na tomto zjazde, ktorý sa uskutočnil v decembri 1918 sa zlúčila slovenská a česká sociálna demokracia do jednotnej Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej. Emanuel Lehocký sa stal členom jej Ústredného výboru a predsedom Slovenského výkonného výboru. V rokoch 1920 až 1925 vykonával funkciu senátora Národného zhromaždenia.
x