Anton Pulanich (∗ 25. máj 1884,Holíč - † 4. január 1962, Holíč) bol generál slovenskej armády počas druhej svetovej vojny.
==Život== V rokoch 1895 až 1900 študoval na nemeckom reálnom gymnáziu v Hodoníne. Následne pokračoval v rokoch 1901 až 1903 na vlastibraneckej kadetskej škole vo Viedni. Po jej ukončení nastúpil ako kadet-ašpirant k pešiemu pluku v Olomouci. V tomto období sa rozhodol pokračovať vo vojenskej kariére. V roku 1905 bol prevelený do Moravského Šumperku, kde slúžil ako pobočník pri prápore a neskôr veliteľ čaty. V roku 1914 bol prevelený späť do Olomouca do funkcie veliteľa náhradnej roty. V decembri 1914 bol odvelený na ruský front kde slúžil ako veliteľ roty a veliteľ práporu. Bol účastníkom bojov počas Brusilovej ofenzívy. Po podpísaní Brest-litovského mieru sa na niekoľko mesiacov presunul ešte na talianske bojisko a domov sa vrátil až v októbri 1918. Tri dni po vzniku Československa sa prihlásil k svojmu materskému pluku v Olomouci a pokračoval vo funkcii veliteľa roty. V januári a februári 1919 bol so svojou rotou nasadený v oblasti Tešínska kde prebehali boje o pohraničné oblasti s Poľskom. V máji 1919 bol už v hodnosti kapitána a funkcii veliteľa II. práporu čs. streleckého pluku č 16 prevelený na Slovensko do Banskej Bystrice. V júni 1919 sa dostal priamo do bojovej oblasti proti jednotkám Maďarskej republiky rád, ktoré postúpili až k Zvolenu a Banskej Bystrici. V polovici júna bol pre zdravotné problémy stiahnutý späť do Olomouca. Po vyliečení sa vrátil na Slovensko a pôsobil krátko vo viacerých posádkach. Od 15. októbra 1920 bol už v hodnosti majora prevelený do Levoče na pozíciu veliteľa práporu. V roku 1924 sa presunul v rovnakej funkcii do Žiliny kde pôsobil až do roku 1928. Medzitým bol povýšený na podplukovníka a následne sa presunul do Čadce stále ako veliteľ práporu. V októbri 1931 nastúpil na dva roky do Trenčína ako zástupca veliteľa pluku. 15. septembra 1933 bol povýšený na plukovníka a prevelený na pozíciu veliteľa hraničného práporu v Parkane (Štúrovo) a po roku na pozíciu veliteľa pešieho pluku 25 do Lučenca. Kvôli zdravotným problémom bol 19. novembra 1936 uznaný za neschopného poľnej služby a preložený do výslužby.
===Druhá svetová vojna=== V novembri 1938 podala slovenská vláda návrh na jeho reaktiváciu a on v decembri 1938 nastúpil do funkcie zástupcu náčelníka vojenského štábu pri Hlavnom veliteľstve Hlinkovej gardy. Služobne však podliehal Ministerstvu národnej obrany. Po vzniku samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 bol presunutý, ako všetci dôstojníci pridelení k Hlinkovej garde, do slovenskej armády. Krátko na to ho povýšili do hodnosti generála II. triedy a 19. mája sa stal veliteľom Vyššieho veliteľstva 1 v Trenčíne. 27. augusta 1939, v rámci príprav na poľské ťaženie bol prevelený do Spišskej Novej Vsi ako veliteľ 1. divízie Jánošík. Divízia sa pod jeho velením zapojila do bojov od 1. do 11. septembra. 7. novembra sa generál Pulanich vrátil do Trenčína. Za operáciu získal slovenské vyznamenania aj nemecký Železný kríž I. triedy. V januári 1940 nastúpil na pozíciu veliteľstva slovenského letectva. Po napadnutí Sovietskeho zväzu bol na krátko poverený velení spojovacieho štábu na východnom fronte. Po jeho návrate na Slovensko pokračoval vo funkcii veliteľa letectva až do mája 1942. Medzitým bol 1. januára 1942 povýšený do hodnosti generála I. triedy. Od mája 1942 do januára 1944 pôsobil v Banskej Bystrici vo funkcii veliteľa pozemného vojska. Od januára 1944 zastával post generálneho inšpektora slovenskej armády v Bratislave a v marci 1944 odišiel po druhýkrát do výslužby, aj keď funkciu zastával naďalej. V nej ho zastihlo aj Slovenské národné povstanie. Po zajatí generála Turanca, veliteľa pozemného vojska, povstalcami bol opäť vymenovaný do tejto funkcie, aj keď sa ju zdráhal, vzhľadom na situáciu prijať. Kvôli zhoršenému zdravotnému stavu zakrátko abdikoval a odišiel definitívne do výslužby.
===Povojnové obdobie=== Po skončení vojny sa Pulanich vrátil do Holíča. V rámci povojnových súdnych procesov mu pomohli svedectvá o tom, že zakročil proti neľudskému zaobchádzaniu s civilistami a tiež, že zachránil väčší počet mužov pred nútenými prácami. Aj keď sa nikdy nepridal k povstalcom a bol počas celej kariéry považovaný za germanofila, procesy prečkal len v úlohe svedka. Od 31. decembra 1947 bol prijatý ako generál vo výslužbe do Československej armády. V roku 1950 mu však bola hodnosť generála odobraná. Zomrel 4. januára 1962 na rakovinu hrubého čreva.
x