Andrej Hlinka (∗ 27. september 1864, Černová, dnes časť Ružomberka, Rakúske cisárstvo – † 16. august 1938, Ružomberok, Česko-Slovensko) bol slovenský rímskokatolícky kňaz, politik, vedúca osobnosť slovenského národného hnutia. Bol aj jedným zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Rovnako sa zúčastnil na Parížskej mierovej konferencii 20. septembra 1919.
Život Andrej Hlinka bol národovec, politik, publicista, prekladateľ. Používal pseudonymy Kostolan, Lipták, Mešťan, Výborník. Narodil sa v Černovej č. p. 92 zo slovenských, roľníckych, robotníckych rodičov, pltníckeho faktora Andreja Hlinku a Márie, rod. Šulíkovej (v matrike "Schulik"). Mal osem súrodencov.
Vďaka svojmu nadaniu a podpore učiteľa Jána Holdoša sa dostal na piaristické gymnázium v Ružomberku. Študoval tu v rokoch 1877 - 1880. V Ružomberku sa pod vplyvom profesora Karola Krčméryho národne uvedomil. Súčasne v ňom dozrelo rozhodnutie stať sa kňazom. V rokoch 1881 - 1883 navštevoval vyššie gymnázium v meste Levoča. Roku 1883 ho prijali za klerika seminára v Spišskej Kapitule, kde študoval teológiu. Verejne upozornil na obmedzovanie používania slovenčiny v seminári. Kňazskú vysviacku prijal 19. júna 1889 z rúk spišského biskupa Juraja Császku.
Jeho prvé kaplánske pôsobisko bolo v Zakamennom-Kline na Orave. V roku 1890 ho biskup preložil najprv do obce Liptovské Kľačany a odtiaľ do mestečka Tvrdošín. V roku 1892 dostal faru v liptovských Troch Sliačoch. Usiloval sa tu zlepšiť sociálne postavenie farníkov založením spolku striedmosti a založením úverového a potravného spolku. Organizoval osvetové prednášky a slovenské divadelné predstavenia. V čase pôsobenia na sliačanskej fare sa zapojil do politického života. Priťahovala ho Uhorská ľudová strana (Néppárt), ktorá sľubovala riešiť aj otázku nemaďarských národov Uhorska. Pastoráciou a sociálnou činnosťou si získal podporu nižších ľudových vrstiev. To sa ukázalo 22. marca 1905, keď ho zvolili za farára v Ružomberku hlasmi okrajových štvrtí mesta. Ako ružomberský farár bol súčasne členom mestského zastupiteľstva, kde poukazoval na korupciu a mrhanie s financiami mesta. Usiloval sa urobiť všetko v prospech svojich veriacich, ich náboženského, kultúrneho a národného povznesenia. V roku 1907 sa stal zakladateľom peňažného ústavu Ľudová banka. (Funkciu predsedu jej správy prevzal až roku 1910). Už roku 1898 neúspešne kandidoval s programom Uhorskej ľudovej strany v ružomberskom okrese. Pod dojmom nesplnených sľubov sa s touto stranou v roku 1901 rozišiel. Zvolili ho do vedenia Slovenskej národnej strany. V práci pre týždenník Katolícke noviny od roku 1905 sa jeho bližšími spolupracovníkmi stali Ferdinand Juriga, Ferko Skyčák, Anton Bielek a František Jehlička. Jeho spolupracovník bol Vavro Šrobár a skupina okolo časopisu Hlas, ale aj Milan Hodža.
x