Pavel Hrúz (∗ 14. jún 1941, Banská Bystrica – † 15. august 2008, Banská Bystrica) bol slovenský spisovateľ.
Životopis Narodil sa v rodine krajčíra a vzdelanie získaval v Banskej Bystrici (1955-1959, elektrotechnická a spojárska priemyslovka) a v Bratislave (Elektrotechnická fakulta SVŠT v Bratislave). V roku 1964-1968 pracoval ako elektroinštalatér v Banskej Bystrici, robotník v pivovare v Rimavskej Sobote, technik vysielača na Kráľovej Holi. Od roku 1968 sa stal redaktorom v Matičnom čítaní, odkiaľ ho v roku 1971 prepustili. 1971-1974 bez zamestnania, 1974-1975 správca tenisových kurtov v Banskej Bystrici, 1975-1990 robotník, neskôr energetik v Stavoindustrii v Banskej Bystrici. Od roku 1990 pracoval v literárnej redakcii Slovenského rozhlasu v Banskej Bystrici.
Tvorba Svoje prvé diela začal uverejňovať už počas stredoškolských štúdií v denníku Smer a neskôr aj v Mladej tvorbe. Debutoval knihou poviedkových čŕt zo študentského prostredia Dokumenty o výhľadoch (1966). Po roku 1972 publikoval len v samizdate (zbierku poviedok Zvuky ticha (1976), poviedky v samizdatovom zborníku Československý fejeton (1977)), na Slovensku mu znovu vychádzali knihy až po roku 1989, keď mu okrem nových prác vyšli i diela napísané a vydané ako samizdaty. V roku 1998 získal literárnu Cenu Dominika Tatarku. Je spoluautorom bedekru Banská Bystrica a okolie.
Vo svojich prózach sa sústredil na detail, rozprávanie o zdanlivo bezvýznamných témach, ale i ľuďoch, ktorí sú mimo "veľkého" spoločenského diania, spravidla na pokraji spoločnosti, s úsilím o autentickosť prostredia a života, čomu podriaďoval aj výrazové prostriedky.
x