Martin Hranko (∗ 4. marec 1899, Žibritov – † 12. apríl 1940, Zvolen) bol slovenský prozaik, autor literatúry pre deti a mládež. Po gymnaziálnych štúdiách v Banskej Štiavnici študoval v r.1919 – 1923 filozofiu, históriu a zemepis na Filozofickej fakulte KU v Prahe, 1924 – 25 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V r.1923 – 24 pôsobil ako stredoškolský profesor vo Zvolene, 1924 – 25 v Bratislave, od r.1925 opäť vo Zvolene.
Tvorba Literárne sa začal prejavovať od začiatku 20. rokov 20. storočia krátkymi beletristickými textami pre dospelých, v ktorých prevažne ironizoval dvojtvárnu morálku dobovej malomeštiackej spoločnosti (Bodliaky, 1929). S týmto zámerom vytvoril aj humoristicko-satiristický román Martahríbel (vychádzal na pokračovanie v denníku A-Zet v r. 1938 – 39).
V literatúre pre deti je zakladateľom autorskej animovanej rozprávky, prostredníctvom ktorej sprítomnil dieťaťu zložitý proces medziľudských a spoločenských vzťahov. Najpresvedčivejšie to urobil v próze Ježkovci, ktorá vychádzala najprv v 3. ročníku Slniečka (1929 – 30), knižne vyšla v matičnej edícii Dobré slovo (1930). Príbehová osnova rozprávky je založená na konfrontácii zákona ľudí a zákona zvierat, „kružín“, dvoch protikladných spoločenských hodnotových systémov. Výsledkov tejto konfrontácie je prvoplánové víťazstvo agresie a zloby, ktorú zosobňuje ľudský dravec, „tvor s puškou“, nad humánnejšou víziou sveta reprezentovanou spoločenstvom zvierat. Napriek tomu tragédia zákona kružín nie je prejavom rezignácie na život, ale je to faktor mobilizujúci k odvahe (medveď neprijíma pasívne smrť srnčaťa, ale stavia sa na odpor proti puške) a k zápasu proti zlu a násiliu. Tzv. pochmúrny fenomén (J. Kopál) nie je preto synonymum Hrankovho defetistického životného postoja. Je to prostriedok, ktorým autor paradoxne vyjadril svoj pozitívny vzťah k životu a jeho hodnotám.
Pochmúrnosť ako vonkajškové špecifikum autorovej tvorivej metódy je prítomná aj v dvojknihe Burko, Vrabčiak Ťulko (1931). Už dobová kritika však predpokladala, že tzv. pochmúrnosť, konkretizovaná na smutnom osude psa v službe surového človeka, nie je samoúčelná ani rezignujúca. Je to aktívny faktor, ktorý má v deťoch vytvoriť poznanie, „že osud Burka je totožný s osudom nejedného psa na dedine“ (V. Musilová). Oba texty však za úrovňou Ježkovcov zaostávajú. Ich významový plán nedisponuje originálnym posolstvom, kompozično-štylistická organizácia textu je zas statická a referenčná. Nie inak je to aj v súvislosti s ďalšou animovanou rozprávkou Rosnička (1935). Tentoraz Hranko chcel napísať „veselú detskú poviedočku“, v ktorej by na existenciálne problémy ľudského spoločenstva reagoval prostredníctvom satirickej hyperboly. V skutočnosti text neprojektoval ako satirickú alegóriu, ale ako antropomorfizované podobenstvo, pripomínajúce zvieracie príbehy Ľ. Podjavorinskej. Na rozdiel od Podjavorinskej chýba mu však presvedčivejšia humornosť a predovšetkým charakterová typovosť. V rozprávke zo života vtákov s názvom Kukučka (na pokračovanie vychádzala v Slniečku, 8. roč., 1934 – 35, knižne 1935) sa sústredil na prezentáciu prírodopisno-poznávacieho zreteľa, zdôraznením etického štatútu prírodného sveta, jeho inšpirujúcej možnosti pri humanizácii človeka sa však vyjadril aj k mravnej podstate ľudského spoločenstva. K animovanej rozprávke sa vrátil v texte Furko, Murko a iné rozprávky, ktorý je v jazykovej korekcii spisovateľa J. F. Kunika vyšiel posmrtne r. 1947. Nadviazal ním na svoj detský debut, no na rozdiel od jeho sujetovej viacvrstvovosti sústredil sa v pokračovaní len na ďalší osud mladých Ježkovcov, Furka a Murka. Upustil pritom od konfrontácie zákona ľudí a zákona kružín, zameral sa výlučne na evokovanie svetlých stránok detstva. Úsmevná atmosféra, ktorá prežiaruje rozprávku, nie je teda ani výsledkom zábavnej situačnej komiky, ale vyplýva z postihnutia detskej psychiky.
xMartin Hranko má na Slovensku 0 ulíc a námestí.