Juraj Palkovič (prídomok: Palkovich de Senkvicz) (∗ 27. február 1769, Rimavská Baňa – † 13. jún 1850, Bratislava) bol slovenský básnik, novinár, prekladateľ, pedagóg, organizátor kultúrneho života, profesor bratislavského evanjelického lýcea (na ktorom umožnil činnosť Ľudovítovi Štúrovi) a v rokoch 1832 – 1836 poslanec uhorského snemu za mesto Krupina.
Rodina , Otec: Peter Palkovič - Paukovics de Senkvicz , Matka: Illka
Životopis Pochádzal zo zemianskej rodiny a vzdelanie získaval v Rimavskej Bani, Ožďanoch, v rokoch 1784 – 1786 v Dobšinej a v rokoch 1786 – 1790 absolvoval lýceum v Šoprone. Istý čas bol správcom školy a vychovávateľom v Budikovanoch a keď si zarobil na ďalšie štúdium, odišiel na univerzitu do nemeckej Jeny, kde pobudol dva roky (1792 – 1793). Tu bol tiež členom čitateľského spolku miestnych slovenských vysokoškolákov, v ktorom sám prednášal o Husovi, Jeronýmovi Pražskom, J. A. Komenskom a pod. Orientoval sa hlavne na české národné a literárne dejiny. Už tu sa upevnil vo svojich názoroch na potrebu jednotného spisovného jazyka pre Čechov, Moravanov i Slovákov. Po návrate z Jeny pôsobil v roku 1794 ako učiteľ v Lučenci, neskôr ako vychovávateľ v dome Gabriela Prónaya – hlavného župana Gemersko - Malohontskej stolice, ako aj vo Vacove. Pokúsil sa s poprednými slovenskými národovcami Bohuslavom Tablicom a Martinom Hamaliarom – absolventmi jenskej univerzity – o založenie Katedry reči a literatúry česko-slovanskej pri bratislavskom evanjelickom lýceu (1803). Toto podujatie bolo úspešné, no nepodarilo sa mu už realizovať ďalší plán a založiť pri katedre aj ústav na vydávanie slovenských spisov, kalendárov a novín, ako aj strediska pre zbieranie slovanských starožitností a archívnych dokumentov. Napriek tomu sa táto katedra stala postupne strediskom slovenského národného hnutia. Jej prvým profesorom sa stal práve Juraj Palkovič, ktorého vynikajúce jazykovedné a literárne znalosti boli už v tejto dobe dostatočne známe. Hoci z profesorskej funkcie nemal takmer žiadne finančné výhody, postupne sa mu podarilo pri katedre vybudovať knižnicu a archív, nazývanú spoločným menom bratislavský ústav, ktorého polstoročná existencia je nerozlučne spojená s jeho menom. Ako profesor lýcea prednášal nielen česko-slovenskú gramatiku, ale aj literárnu históriu spojenú s vyučovaním jazyka srbského, poľského, ba aj ruského. Onedlho však prestal pravidelne prednášať už aj preto, lebo nedostával plat, a tak si musel na živobytie zarábať hlavne literárnou činnosťou, vydávaním ľudovýchovných spisov, kalendárov a novín. Situácia sa aspoň trochu zlepšila potom, keď si od nadriadenej vrchnosti vymohol vymenovanie svojho „námestníka“ (zástupcu profesorátu), ktorý potom vykonával namiesto neho všetky povinnosti na katedre. Bol členom básnického združenia organizovaného Antonínom Jaroslavom Puchmajerom.Devatenácté století slovem i obrazem: Dějiny politické a kulturní. Díl I. Svazek druhý, nakladatel J.R.Vilímek, str.1046.
Literárna činnosť Svoju literárnu činnosť začal vydaním zbierky Múza ze slovenských hor, ktorá bola prejavom slobody vo vtedajšej literárnej tvorbe na Slovensku. Pokúsil sa tiež o divadelnú veselohru Dva buchy a tri šuchy, napísanú v slovenskom dialekte. Jeho celoživotným dielom bol však obsiahly dvojzväzkový Česko-latinsko-nemecký slovník Böhmisch-deutsch-lateinisch...Wörterbuch. V roku 1800 vydal vo Vacove preklad Hufelandovho spisu Kunšt prodloužení života a o dva roky neskoršie v Bratislave vlastnú brožúru Poučení o očkování. Z francúzštiny preložil a vydal pojednanie S. A. D. Tissota Zpráva pro lid obecní ve vsech bydlíci, kterak by zdraví svého chrániti a v nemocech sobě pomáhati měl k obecnímu dobrému. Okrem toho roku 1812 vydal dielo Juraja Plachého Knižečka k vzdělávatelnému čtění obzvláště pro školní mládež, ako aj vlastný Výtah z artikulu sněmových, to jest zpráv a zřízení zemských království uherského na obecních jeho sněmích, neb diétach od počátku XIX. století vydaných. Tento výťah určil hlavne poddaným roľníkom, aby sami mali možnosť poznať zákony a bránili sa tak proti neúmernému zvyšovaniu poddanských povinností zemskými pánmi. Ešte aj pri svojej novinárskej práci pamätal na vydávanie lacných brožúr zostavených z príloh novín Týdenník. Sľuboval napr. vydať Úplnú historii přítomné ruské války. Tlačou vyšla príloha novín zvaná Rozmlouvaní o včelářství Včeláka, Mlynáře a Vináře – dobrých sousedů a Zpráva o sázení a obdělávaní stromoví. Sám tvrdil, že vlastným nákladom vydal až 25 „rozličných slovanských kníh“. Vydavateľskou, ale hlavne popularizačno-vedeckou prácou, zostavovaním brožúr a kalendárov sa Palkovič pripravoval na svoju budúcu novinársku prácu. Robil ju popri literárnej, filologickej i popularizačno-vedeckej činnosti, ktorá zaberala takmer celú prvú polovicu minulého storočia.
x