Jozef Ignác Bajza (∗ 5. marec 1755, Predmier - † 1. december 1836, BratislavaBAJZA, Jozef Ignác. In: Biografický lexikón Slovenska I A - B. Martin: Slovenská národná knižnica, 2002. 638 s. ISBN 80-89023-16-9. s. 162 - 163.) bol katolícky farár, spisovateľ, autor satír a epigramov, autor prvého románu v slovenčine.
Životopis Narodil sa 5. marca 1755 v Predmieri v Trenčianskej župe (okres Bytča). Jeho rodičia, otec Ondrej Bajza a matka Barbora rodená Blašková, boli asi zámožnejší roľníci, šoltýsi, no práve za Márie Terézie a Jozefa II. stratila táto inak málopočetná spoločenská vrstva posledné zvyšky dávnych výsad, medzi ktoré patrilo aj dedičné richtárstvo, a klesli na úroveň ostatných poddaných. O mladosti Jozefa Ignáca Bajzu vieme málo. Roku 1777 stretávame sa s ním ako so študentom teológie na známom viedenskom Pázmaneu. Viedenský pobyt, predovšetkým búrlivý ideový kvas, hlboko zapôsobil na mladého Bajzu. Ako teológ sa dostal pod vplyv tzv. viedenskej školy náboženských a cirkevných reformátorov, najmä J. V. Eybela, profesora na Viedenskej univerzite, jeho zástupcu J. M. Pehema a M. A. Vittolu, redaktora časopisu Wienerische Kirchzeitung. Do života vstupuje J. I. Bajza už ako zrelý uvedomelý osvietenec-jozefinista, ktorý sa v osemdesiatych rokoch stáva vášnivým stúpencom a propagátorom cirkevných a spoločenských reforiem Jozefa II.
Po skončení štúdií roku 1780 stáva sa J. I. Bajza kaplánom pri kapitule v Trnave. Pravdepodobne už v týchto rokoch mal vypracovaný prvý rukopis knihy Rozličních wersuv – Epigramata slavonica, ktorý predložil cenzorovi v Bratislave a ústrednej komisie vo Viedni, ktorá povolila knihu vytlačiť a vydať. V roku 1783 požiadal Bajza o miesto farára v Dolnom Dubovom a tu pôsobil dvadsaťdva rokov do roku 1805. V dolnodubovskom období bol Jozef Ignác Bajza literárne najplodnejší. Tu napísal a tlačou vydal prevažnú časť svojich diel. V roku 1783 mu vyšiel prvý zväzok jeho románu René mládenca príhody a skúsenosti.
Dolnodubovská fara nebola bohatá, Bajza bol však človek praktický a podnikavý. Farské polia obrábal vo vlastnej réžii a usiloval sa, ako sa pri jednej príležitosti vyjadril, aby jeho hospodárstvo bolo vzorom pre tamojších roľníkov. Postavil si aj menšiu pálenicu. Takto dokázal prevažnú časť svojich literárnych prác vydať vlastným nákladom. Inak však potrebný pokoj k literárnej práci nemal. Prudký a výbušný Bajza sa dostal do konfliktu nielen so svojou cirkevnou vrchnosťou, ktorá zmarila dokončenie a vydanie jedných z jeho prvých diel. Do dlhých a vášnivých sporov o slovenčinu sa dostáva s Antonom Bernolákom a Jurajom Fándlym, ale takmer vzápätí i s jeho patrónom trnavským farárom a kanonikom a zároveň voleným vacovským biskupom barónom Imrichom Perényim. Vďaka tomu sa vo vikariátnom archíve v Trnave a v archíve v Ostrihome zachovalo mnoho materiálu. Zlým duchom v tomto poslednom spore bol predovšetkým provízor, hospodársky správca Perényiho majetku vo Farskom pri Trnave Štefan Kovács, ktorý od samého začiatku všemožne strpčoval Bajzovi život. Spor sa ťahal niekoľko rokov. Išlo tu predovšetkým o protiprávne prisvojenie si základiny (osemdesiat zlatých) patrónom, ktorú v roku 1784 poručil dolnodubovskému kostolu tamojší obyvateľ Martin Svitek, a poškodzovanie farára pri výbere šestnástiny z cirkevného desiatku, ktorého árendátorom bol barón Perényi a napokon o zanedbávanie patronátnych povinností o kostol a faru. Spor sa dostal pred svetskú i cirkevnú vrchnosť. Vyvrcholil v roku 1796, keď generálnemu vikárovi J. Viltovi v Trnave podal rozsiahlu obžalobu v šiestich bodoch spomínanú už Š. Kovács a J. I. Bajza ešte obšírnejšiu obhajobu. Spor sa formálne skončil pred konzistoriálnou radou generálneho vikára 1.októbra 1796.
x