Jana Kantorová-Báliková (∗ 9. jún 1951, Bratislava) je slovenská poetka a prekladateľka.
Životopis Narodila sa v rodine vedeckých pracovníkov – geológov a vzdelanie získavala v Bratislave, kde vyštudovala odbor pedagogická psychológia a angličtina na filozofickej fakulte Univerzity Komenského. V rokoch 1974 – 1977 pracovala v redakcii týždenníka Nové slovo, v rokoch 1977- 1990 pracovala vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Od roku 1990 pracuje ako prekladateľka v slobodnom povolaní, preložila množstvo populárno-vedeckých i prozaických diel, za životne dôležitú však považuje najmä prekladateľskú tvorbu z diel klasických i súčasných anglofónnych básnikov.
Tvorba Jej tvorbu silne ovplyvnil Vojtech Mihálik, ktorý viedol jej prvé literárne kroky v časopise Nové slovo, kde až do roku 1973 uverejňovala svoje básne. Knižne debutovala o tri roky neskôr zbierkou básní Smäd, no už v rokoch 1973 a 1974 publikovala v almanachoch mladej poézie a prózy. Jej básne majú tradičné tvary, jednoduchšie básnické pomenovania a priamejší vzťah ku skutočnosti, než tvorba jej vrstovníkov. Najpôsobivejšou z jej básní je ľúbostná poézia, v ktorej si zachováva svoju ženskú citlivosť. Patrí k autorom, ktorí zachytávajú civilizačné zmeny mesta, ale tiež často pozoruje syna, rodinu a vyzýva k ohľaduplnosti. Okrem vlastnej tvorby tiež prekladá anglických a amerických básnikov.
Ocenenia Okrem viacerých iných ocenení získala päťkrát Cenu Jána Hollého: , 1981 (Oscar Wilde, Balada o žalári v Readingu) , 1999 (Robert Burns, Mať niekde jaskyňu...) , 2010 (spolu s Otokarom Kořínkom za verše do knihy Vladimira Nabokova Bledý oheň). , 2014 (Alfred Tennyson, Prechod cez piesčiny) , 2017 (John Donne, Vzduch a anjeli)
x