Ján Silván (* 1493, Trnava – † 14. február 1573, Domažlice) bol najvýznamnejší slovenský renesančný básnik, hudobník, kazateľ, konšel.
Ján Silván je najstarší slovenský duchovný lyrik, charakterizovaný aj ako nostalgický lyrik, a prvý slovenský literárny autor, ktorý sa rozhodol pre aktuálne básnické spracovanie ucelenej časti žaltára. Zo stredovekej literárnej anonymity vstupuje do novoveku ako prvý menom známy básnik. Ide o prvé meno slovenských literárnych dejín, ktoré skutočne zažiarilo.
Životopis
Narodil sa v Trnave. Pochádzal z poddanskej rodiny, záznam v matrike Viedenskej univerzity, kde sa zapísal roku 1516 ako Johannes Silvanus de Merica, však svedčí o jeho vyššom vzdelaní. Na Silvánov slovenský pôvod jasne ukazuje aj jeho prímeno „natione Pannonius“. O jeho ďalších životných osudoch sa zachovalo málo dokumentov, aj tie však nasvedčujú, že Silvánove životné peripetie boli základným impulzom jeho tvorby a že tieto prudké zmeny súviseli s jeho konfesionálnou orientáciou na Jednotu bratskú, orientovanú zwingliánsky. Viedenská univerzita bola v čase, keď na nej študoval, poznamenaná myšlienkami jedného z popredných predstaviteľov reformácie vo Švajčiarsku Ulricha Zwingliho a zrejme i toto prostredie predurčilo Silvána v tom, že po roku 1527 pôsobil ako anabaptistický – novokrstenecký kazateľ v Ivančiciach na Morave. V tom čase vyšlo totiž nariadenie Ferdinanda Habsburského o zákaze pôsobenia anabaptistov a zwingliánov v Uhorsku a veľká časť ich prívržencov sa usadila práve na Morave.
x