Ján Pravoslav Leška (pre svoju výrečnosť a obľúbené kázne tiež niekedy prezývaný Ján Zlatoústy po konštantínopolskom patriarchovi Jánovi Zlatoústom, , 7. máj 1831, Vrbovce – † 5. august 1909, Bzince pod Javorinou) bol slovenský spisovateľ, novinár, prekladateľ, evanjelický farár a organizátor národného života.
Životopis Leška sa narodil vo Vrbovciach 7. mája 1831 v rodine Jána Leška a jeho manželky Alžbety rodenej Neuročnej. Podľa niektorých zdrojov sa narodil 5. mája. Študoval na gymnáziu v Modre (okrem iných u Jána Kalinčiaka, a potom teológiu v Bratislave a vo Viedni. Pôsobil postupne ako kaplan v Myjave a ako farár v Bukovci (1855 - 1860), v Bzinciach (1860 - 1881 a v Brezovej (kde má dnes na budove fary na Piešťanskej ulici pamätnú tabuľu). Na odpočinok sa usadil opäť v Bzinciach, kde je i pochovaný.
Do obdobia Leškovho pobytu v Bzinciach spadajú jeho kľúčové aktivity. V rokoch 1859 - 1867 sa postavil čelom k maďarizačným snahám a prihlásil sa v tzv. patentálnych bojoch k patentalistom v evanjelickej cirkvi. V roku 1879 bol zvolený do čela nitrianskym seniorom, v roku 1890 bol seniorátu zbavený pre odpor k maďarizačným tendenciám v evanjelickej cirkvi.Rychlík, Jan (ed.): Korespondence T. G. Masaryka se slovenskými veřejnými činiteli. Praha 2008. S. 185 V Bzinciach patril k priateľom rodiny Riznerovcov, najmä Ľudovíta Riznera a na literárnu dráhu tu pomohol nasmerovať i mladú Ľudmilu Podjavorinskú, ktorá ho neskôr spodobila v epickej básni Prelud.
Ako spisovateľ sa venoval predovšetkým sakrálnym témam, poézii. Je autorom básnickej zbierky Vzdychy Naimské, prekladal náboženskú literatúru z latinčiny a nemčiny. Niektoré jeho básne, ako napr. báseň Naše nádeje (Vždycky sa len tešíš, ty Slovensko moje,/ že sa už zahoja dávne rany tvoje./ A tvoje útechy a boľastné vzdechy/ čo chvíľka za chviľkou len hynú, hynú...) z vyššie uvedenej zbierky, zľudoveli i v podobe piesní. Medzi jeho najvydávanejšie diela patril Katechismus k vyučování dospělejších dítek křesťanských.
x