Ján Lenčo (∗ 23. október 1933, Žilina – † 1. november 2012, Žilina) bol slovenský spisovateľ, literárny kritik, recenzent, esejista a prekladateľ.
Životopis Ján Lenčo sa narodil 23. októbra 1933 v Žiline. Tu prežil svoje detstvo i mladosť, tu roku 1951 maturoval na gymnáziu. Vysokoškolské vzdelanie získal v Bratislave, kde v rokoch 1952 – 1957 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského slovenský jazyk, literatúru a dejepis. Tu už počas štúdií pracoval najprv ako redaktor v Slovenskom nakladateľstve detskej knihy a potom ako redaktor vydavateľstva Slovenský spisovateľ. V roku 1956 uzavrel manželstvo s Boženou Slivkovou. V roku 1958 sa s manželkou presťahovali do rodnej Žiliny. Tu pôsobí ako redaktor denníka Pravda (1959 – 1967), a krátko i ako stredoškolský učiteľ či ako knižný úradník. Od roku 1976 do roku 1988, kedy odišiel do penzie, pracoval v kine Úsvit ako správca. V roku 1982 uzatvára po rozvode prvého manželstva, druhé manželstvo so Žofiou Vojtekovou. Od roku 1988 bol na dôchodku, literatúre sa však venoval naďalej a publikoval takmer až do svojej smrti v roku 2012.
Tvorba Do literárneho diania vstúpil už v 50. rokoch ako vysokoškolák, kedy začal uverejňovať svoje recenzie a kritiky. V nich sa venoval najmä dielam začínajúcich autorov a problémom (vtedajšej) modernej slovenskej literatúry, ale v menšej miere i nemeckým a francúzskym originálnym a preloženým dielam. Recenzné príspevky publikoval v denníkoch a časopisoch Pravda, Smena, Mladá tvorba, Kultúrny život či Slovenské pohľady. Vo viacerých z týchto periodík i v humoristicko-satirickom časopise Roháč mu uverejnili i autorské krátke a kratučké prózy. Knižne debutoval v roku 1966 zbierkou prozaických miniatúr Cesta na morské dno. Podobné smerovanie má aj Nepokoj v minútach (1968) či z neskoršej tvorby Pravidlá a výnimky (1990), Nebezpečná Šeherezáda (1993) a aj jeho posledné napísané a predposledne publikované dielo Posledný anjel (2009). V týchto dielach často využíva štruktúru a postupy najstarších literárnych žánrov ako sú legendy, báje, podobenstvá a rozprávky. Lenčove miniatúry, mikropoviedky a krátke prózy majú moralizujúci charakter a výrazný etický rozmer. Je pre ne charakteristická intelektuálnosť, silná pointa a posolstvo.
Ako nemilosrdný kritik politickej svojvôle a moci sa prejavil, okrem iných diel, najväčšmi v útlom, no významnom dielku Didaktická kronika rodu Hohenzollerovcov (1968). Sú to črty a pamflety vo forme fiktívnej historickej kroniky, kde autor prostredníctvom irónie, satiry a sarkazmu, predovšetkým však pravdy demaskuje negatívne praktiky zneužívania osobnej moci štátnych činiteľov i štátnej moci všeobecne. Publikovanie sprevádzali mnohé problémy, ktoré nemali dopad len na samotnú knihu, ale i na autora.
xJán Lenčo má na Slovensku 0 ulíc a námestí.