Ján Kalinčiak (Kalinčák, pseud. Janko, Kačnilák; , 10. august 1822, Horné Záturčie – † 16. jún 1871, Martin) bol slovenský spisovateľ, literárny kritik a pedagóg.KALINČIAK, Ján. In: Biografický lexikón Slovenska IV CH - Kl. Martin: Slovenská národná knižnica, 2010. 587 s. ISBN 978-80-89301-57-7. s. 375 - 377.
Životopis Pochádzal z bohatej rodiny v Hornom Záturčí, kde jeho otec Ján Kalinčiak bol evanjelickým kňazom a matka Terézia Ruttkay-Nedetzky (Ruttkay de Nedecze) zemankou. Študoval v Záturčí, Necpaloch, Gemeri, neskôr v Levoči a od roku 1839 v Bratislave. O niekoľko rokov neskôr študoval i v nemeckom Halle. Pôsobil ako vychovávateľ a od roku 1846 pôsobil (vďaka Štúrovej intervencii) ako učiteľ filozofie a rektor na gymnáziu v Modre. Od roku 1858 (do 1869) bol riaditeľom na gymnáziu v Sliezskom Tešíne, kde sa stretával s M. M. Hodžom. Po odchode do penzie sa presťahoval do Martina, a stal sa redaktorom mesačníka Orol. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.
Tvorba Svojou tvorbou sa Kalinčiak radí do obdobia slovenskej romantickej literatúry. Najväčší vplyv na vývoj Kalinčiakove osobné aj literárne formovanie malo stretnutia so štúrovcami, no najmä samotné priateľstvo s Ľudovítom Štúrom. Jeho vzťahy s ním boli komplikované, počas Štúrovho pôsobenia v Modre v 50. rokoch sa ich priateľstvo utužilo. V posledných rokoch Štúrovho života prepisoval jeho dielo O národných povestiach a piesňach plemien slovanských do češtiny. Ale jeho prvé literárne diela boli zverejnené v Ústave, kde s nimi vystupoval, no tiež vychádzali v rukopisnom časopise Buben. Základnými témami jeho prvých prác je Slovanstvo, folklór a literatúra, Slovensko v rámci Uhorska. Taktiež zapisoval slovenské ľudové rozprávky a prekladal. Spočiatku písal najmä v češtine, no v roku 1843 mu vyšla prvá báseň v slovenčine, čím sa zaradil medzi prvých autorov, ktorý písali v tomto jazyku. V jeho dielach sa stretávame s hlbokými autorovými rozpormi a ich spôsobmi riešenia, kde nechýbajú aj prvky romantického titanizmu. Tým sa jeho tvorba dá porovnať s inými romantickými básnikmi, ako bol Andrej Sládkovič, no najmä Janko Kráľ. Hlavnú časť jeho diela však tvorí prozaická tvorba, ktorá je najrozsiahlejšou a zároveň najvýznamnejšou časťou slovenskej romantickej prózy. Jeho prozaické diela majú často autobiografické črty a hlavným motívom sú rozpory medzi osobným a nadosobným, láskou a povinnosťou, zákonom a jeho porušením z „vyšších“ dôvodov, pričom hrdina má osobný pocit neviny.
Dielo Básne , 1842 – Králův stůl (vyšlo v časopise Tatranka) , 1843 – V lúčivom zasadnutí 17. júna 1843 , 1843 – Velebnému otcovi Slovákov Jánovi Hollému na deň jeho mena 1843 24. júna , 1846 – Bojovník, báseň, ktorá zľudovela (vyšlo v časopise Nitra) , 1846 – Krakoviaky (vyšlo v časopise Nitra) , 1846 – Márii od Jána (vyšlo v časopise Nitra) , 1847 – Pozdravenie (vyšlo v časopise Nitra) , 1847 – Rada (vyšlo v časopise Nitra) , 1847 – Moja mladosť (vyšlo v časopise Nitra) , 1847 – Smutný pohrab (vyšlo v časopise Nitra) , Legenda o hlavatém Fríckovi , Králik , Pěvec , Šuhaj zabitý , On parlera de sa gloire , Na Silvestra, rukopis , Túženie, rukopis , Triolety, rukopis
x