Stanislav Filko (* 15. jún 1937, Veľká Hradná – † 23. október 2015, Bratislava) bol slovenský maliar.
Patrí k výrazným predstaviteľom prúdu neoavatgardného hnutia na území Česko-Slovenska, nadväzujúceho na radikalitu medzivojnovej avantgardy ako najvšestrannejší autor slovenského neo-avantgardného výtvarného umenia v zmysle radikálneho prístupu ku klasickým médiám obrazu a sochy, ústiacim v intermediálnom prístupe a prácou s novou podobou objektu (diela/asambláže Oltáre súčasnosti 1963 – 1965, ďalej Dedko - babka počúvajú rádio, 1965), priestorového umenia inštalácie (environment Poézia o priestore a kozme, 1967 – 1968, taktiež Katedrála humanizmu, 1968). V súčasnosti je považovaný za významného predstaviteľa konceptuálneho prístupu v umení, mnohé z jeho nerealizovaných projektov majú utopický charakter (zodpovedajúci myšlienkam neoavantgardného umenia 60. rokov 20. storočia). Témy jeho diel boli výrazne opvlyvnené vtedajším technologickým pokrokom : dobývanie vesmíru, posuny v konceptuálnom nazeraní na maľbu Biely priestor v bielom priestore (1973 - 1974, spoluautorstvo s Milošom Lakym a Jánom Zavarským). Vypracovanie vlastného vizuálneho systému (mentálneho) modelu piatich dimenzií. Stano Filko svetové a dejinné pohyby nasával intuitívne, svoje ideové témy reflektoval tiež intuitívne v kontexte tak, ako sa paralelne rozvíjali mimo hraníc socialistického Československa vo filozofii a v umení. V roku 2018 vydala Slovenská národná galéria výpravnú monografiu s názvom Stano Filko 1., ktorá reflektuje jeho tvorbu medzi rokmi 1963 - 1981 (do jeho emigrácie do Nemecka, neskôr do USA)
Tvoril a multimediálne – kresba, grafika, koláž, maľba, objekt, reliéf, asambláž.
x